Mam manžela, spolu sme skoro 5 rokov partneri a dva roky manželé.  Máme spolu dve deti, vekovo veľa pri sebe.  Ja som s nimi sama doma od pondelka do pätku.  Je to náročný naozaj.  Starší dva roky, mladší rok.  V pätiek nastala situácia, keď ma minimálne 3x nie na primo, nazval hrubú.  Ja to nejako prešla, po šestonedelí som začala cvičiť a cvičím doteraz, len proste naberám svalovú hmotu a chudnutie nie je extra rýchlo, zároveň v týždni nestíham istý tak ako by som mala.  No k veci nejako som to prechádzala a nič nepovedala, len večer keď sme išli spať, tak jeden z našich kocúrov, začal škriabať do postieľky.

Ja sa bála, že zobudí mladšieho a tak som ho nazvala sprostým slovom.  Lenže doteraz nechápem prečo, na to reagoval manžel s tým, že teda je (sprosto slovo) no.  Ja vôbec nechápala a povedala mu že na nej to nebolo.  Lenže on od tej doby mlčí.  Ignoruje ma vesmes od toho pätočného večera.  Ja som teda spala do spálne, pretože som sa nechcela mackať s ním a deťmi na gaučia.  A ani som sa necítila, že by nejako o to stal.  Vždy som aspoň jedného z nich uspala, aby sa nebudili keď by som odoslala skôr.  V spálni spím dodeď.  On sa s deťmi vždy niekam vyparí nepovedia kam ide ani kedy sa vrátia.  Ja sa potom snažím robiť iné aktivity.  

Princíp je v tom, že keď je všetko ok, tak nič z toho nerobí.  Neuspi deti, nejde s nimi sám od seba von, nie je na nich taký dobrý.  Teraz vesmes zo mňa robí tú zlú a na nich je ako milius.  Pritom v určitých situácii kedy je všetko normál tak na ne zvyšuje hlas.  Hlavne keď sa jedna o niečo okolo jeho počítača.  Ďalšia vec, že ​​obývačka a celkovo tam kde je on s deťmi, tak tam je neskutočný, ale fakt neskutočný bordel snáď horší ako v chliebku.  Všade všetko, plienky nevyhodené, použite nádoby, plechovky od pitia, bielizeň, papier, vreckovky.  Drez plný nádob, špinavý gril pokojne nechá dva dni a dokonca ho da zpätky do krabice, čo je jednoducho neskutočné…

Som vo vzťahu, mám 2 deti (5 rokov a 2 mesiace staré bábätko. Ja veľmi akčná, milujem hory, šport, výlety, prechádzky so psami, spontánne veci… pre každú srandu. Muž starší, pracuje, je dosť unavený z práce (počujem často, že je náš otrok)… pomáha voziť staršieho do škôlky, delá nákupy, občas varí, nemôžem vytknúť. Ale o ostatných sa musím v podstatne starať ja, nenaplánuje, nevymyslí, neprekvapí, neurobí na dome, na všetko musím program čakať…

Sme na deti len sami, babičky nemáme… Sám hovorí, ako nemá čas na šport, že furt len ​​okolo nás kmitá. Pritom, ale ja necítim záujem, že niekam ideme spoločne ( kino, divadlo, nejaká akcia pre deti, kaviareň, prechádzka so psami, korčule, bicykel). Maximálne večer film, nejaké dobré jedlo, ale tým ten vzťah podľa môjho nemôže rásť…. Keď niečo vymyslím, je to buď ďaleko, alebo sa mu nepáči nevieme sa dohovoriť a nemeniť. Ja vstávam 5x za noc k mimi, starostlivosti okolo domu, zvieratká a on potom ako je unavený a už sme v sebe. Kto viac… Nemám veľmi žiadnu mamičku k sebe na tieto akcie, možno tiež kachlí úrazu. Je to skoro každý týždeň hádka. Ja vždy buchnem a vyčítam, viem, že to nie je správne…

keď je mi to vlastne aj ľúto, že mám nejakú predstavu.. a teším sa a zase nič, aj keď mu hovorím, čo by mi urobilo radosť, tak nič… Najhoršie, že on keď sa dohadujeme, sa mi smeje do tváre, alebo hovorí niečo, aby ma najskôr naštval (minulosť, špinu, ma ex. Niečo pred starším synom čo nemá hovoriť a vytiahne to). Ja ho potom treba silne stlačím, alebo stalo sa aj buchnutie a som z toho potom hotová smutná, čo som to urobila a on ako som psychopatka, nech sa idem liečiť a také…. Ja už si to tiež vlastne začínam myslieť…. Len viem, že mi na ňom záleží, ale neviem kadiaľ z toho začatého kruhu…. Bola by som rada, keby sa to všetko zase upokojilo a boli sme zase v pohode. Lenže nenachádzam žiadne riešenie bohužiaľ.

Neviem, či ste si to všimli aj vy alebo sa to zdá len mne, ale naozaj mám pocit, že je vo svete čoraz viac takých párov alebo teda žien, ktoré o sebe vyhlasujú, že nechcú mať deti. OK, majú svoje ospravedlnenia na tieto témy a takisto by sa im dalo oponovať, no oni samy to začnú o sebe takto verejne vyhlasovať. Pridáva sa k nim dosť veľa ľudí a hlavne sa ohrádzajú témou životného prostredia – preľudnenie planéty a s ním spojené, že dieťa vyrobí obrovskú ekologickú stopu. Že zdroje sa míňajú a ľudí je stále viac a viac.

Môj názor na túto problematiku:

Ja som typ človeka, ktorý sa do názorov ostatných ľudí nerád stará, pretože každý človek má určitý pohľad na svet a nikdy nevieme dokonale pochopiť toho človeka, prečo jedná, koná a myslí tak ako to robí. Preto sa snažím druhých ľudí nesúdiť na základe ich názorov a takisto ich nehaniť, že tie názory sú zlé alebo, že sa na plnej čiare mýlia, pretože máme slobodou slova a každý má právo vyjadriť svoj názor. Mňa viac ako tento názor zaráža fakt, že ľudia idú takto „s kožou na trh“. Ok, mám nejaký názor, že chcem mať deti, ale nevyhlasujem to po celom svete, že to takto chcem. Proste je to moje osobné presvedčenie a nesnažím sa pred druhými si to obhajovať. Ale títo ľudia to o sebe verejne vyhlasujú a obhajujú svoje názory. No, proste tým nikoho nepresvedčia na svoju stranu, pretože tí, čo ich odsudzujú, ich budú stále odsudzovať a tí, čo ich chvália, ich budú stále chváliť. Neviem, či takýmto verejným vyhlásením sa niečo zmení.. Mám skôr pocit ako keby si to chceli obhájiť samy pred sebou a uveriť vlastne svojmu názoru… Možno je to len môj pocit, ale aj v reálnom živote som sa stretla s takými ľuďmi, o ktorých viem, že chceli niečo iné a keď sa im to nepodarilo, tak tvrdili, že chceli to druhé a navyše si to dosť jasne obhajovali, hoci ja som nemala žiadne námietky alebo výhrady. Tak možno je to takto aj s týmito ľuďmi.

A aký je váš názor na túto problematiku?